Malajský denníček - postrehy z MS 2008 vo vytrvalostnom jazdení (informácie dodávú aj slovenskí účastníci)

10. novembra 2008:cena kondície: Nobby

9. novembra 2008:127 štartujúcich,dokončilo 48(37,8%):1.Maria Mercedes Alvarez Ponton+Nobby(ESP)17,87km/h(spôsobom štar-cieľ)(1:45 najhorší rec-time s rýchlosťou v tom kole 20,45km/h);2.Augstin Vita+Baraka Ibn Al Tamah(ARG)17,55km/h;3.Sultan Ahmed Sultan Bin Sulayem+Tazoul el Parry(UAE)17,19km/h; 41.Katarína Šafranová+Nazira(SVK)12,58;44.Feras Boulboul+Medina(SVK)12,19;
21 družstiev,7 družstiev dokončilo s min. 3 dvojicami:1.UAE,2.QTR,3.BHR

7. novembra 2008:Nazira a Medina úspešne prešli pre-ride inspection. Na http://www.endurance.net/2008WEC/ start list, foto z pre-ride inspection a priamy prenos.

2. novembra 2008 (..Katka o prvých dnoch v Malajzii):Kazdodenne ranne vstavanie. Snazime sa byt v mastali kazdy den najneskor o 7.30. Obcas nam plany skrizi pravidelne nepravidelna kyvadlova doprava, ktora pride az o osmej. Teraz, 10 dni od prichodu, mame uz v zalohe par telefonnych cisiel, tak si skor nieco zozenieme my. Naspat je to lepsie. Kusok sa vyberieme peso(ved je to len 5km) a uz nam zastavuju ini jazdci, alebo organizatori. Raz je to jazdec z Ruska, raz Nemec, Madar, Australcan, partia Uruguajcov na pick-upe, alebo spoluorganizatori z Juznej Afriky. Vsetci su priatelski, sme na jednej lodi. Budeme bojovat viac s podnebim, nez medzi sebou. Zvykame si na teplo. Aj my, aj kone. Feras pravidelne zapisuje teplotu a vlhkost vzduchu. Hodnoty sa najcastejsie pohybuju okolo 27stupnov a viac a vlhkost okolo 90 percent. Jazdime doobeda, poobede, ked je prilis horuco, berieme kone len na ruku, nech nestoja cely den na mastali. Feras ich zacal postupne prekuvat. Nazira ma uz vsetky 4 podkovy nove, Medine treba este dve. Pouzivame plastove podkovy od Easywalker. Zatial nas nesklamali, boli sme s nimi doteraz velmi spokojni. Za klasicke kovove by sme ich nemenili. Kovaci z inych timov chodia obzerat a suhlasne prikyvuju na Ferasovu pracu. Dnes bola velmi silna burka cez den. Trvala kratko,ale zo striech lialo ako z kybla. Vzduch sa ochladil, ale len na chvilu na 21 stupnov. Par minut po burke bolo zase okolo 27. Vacsinou prsi az vecer, preto sme boli trosku prekvapeni. Domorodci ale nie. Na vrtochy pocasia su zvyknuti. Vcera videl Feras opicu. Bezala cez cestu. Ja som ju uz nestihla. Feras ma na divocinu stastie. Na panskych WC nasiel na stene ruzovu zabu. Tahal ma dnu, vraj ma nohy ako rosnicka, prisaje sa nimi na stenu. Pozrela som si ju len z dialky. Zazitok z toho, ako skace som si nechala ujst. Oplatila som mu to ale tym, ze som ho upozornila na jasnozlteho asi 2m dlheho ale tenuckeho hada, ktory sa nam plazil cez cestu. Feras-dobrodruh, namiesto toho, aby sa mu vyhol, mu naschval slapol na chvost(!) Asi ten had jedovaty nebol, lebo namiesto toho, aby zautocil, vyrazil este rychlejsie vpred. To uz ale pribehli organizatory, ktori poculi moj vykrik a chceli sa donho pustit lopatami. Bezpecne bol uz ale ukryty naspat v dzungli. Po 6 dnoch pobytu tu maju kobyly prvy “tazsi” trening. 10km v rychlom tempe, 10 km pomaly. Doobedu, teplota 31stupnov, vlhkost 87%. Mokre, spotene, horuce, ale nesu to dobre. Vlastne to poriadne zistime az na druhy den, ked su este divsie ako boli predtym.. Medina poskakuje po ceste, ked ide prva a “laka” sa uplne vsetkeho. Raduje sa, tancuje a vymysla si, ze na veciach, okolo ktorych isla v ten den uz dvakrat, zrazu nieco je, len aby mohla uskocit. Feras je trpezlivy. Dava pozor, ale necha ju bavit sa. Obcas mu z ust unikne nadavka, to ale Medinu vobec netrapi. Nazira zase ked ide druha, zlosti sa na okoloiduce kone. Klopi usi az ku hlave a snazi sa po nich obcas aj kopat. Feras vravi, ze frajeri. Keby s nou nebola Medina, tak si netrufne. Na trati casto stretavame dzip s niektorym zo spoluorganizatorov, ktori davaju pozor a vzdy maju pre nas pripravene pollitrove flase s pitnou vodou. Sme im za to vdacni. Je to v tom teple ulava. Kobyly si to iste myslia o sudoch s vodou, ktore su cca. kazde 2.5km. Piju, spliechaju sa, Medina aj nas, Nazira si ponara cele nozdry a pol hlavy. “Hra sa na ponorku” smeje sa Feras. Treningova trat vedie okolo mora “Zajtra si pojdeme zaplavat aj s konami” slubuje Feras..
..Prisiel nas tim. Tvori ho nas neoficialny sef vypravy a majitel koni Hilmi Boulbol, jeho dcera Faja, bez ktorej by sme polovicu vybavy zabudli doma, a ktora dozera na to, aby vsetko bezalo ako ma, nasa timova veterinarka MVDr.Marta Kollarova a nasi nepostradatelni “podkoniari” Miro Pisar a Lucia Senesiova. Mysleli sme si, ze si z nas robia srandu. Uz samotna cesta sem bola pre nich dobrodruzstvo. Z Bratislavy leteli do Mnichova, odkial mali ist do Frankfurtu a do Malajzie. V Mnichove sa pokazilo lietadlo, tak ich posadili na ine, ktore ale letelo do Bangkoku. Tu mali jednu noc prespat, ale na poslednu chvilu im nasli let do Kuala Lumpur a prespali tu. Na druhy den rano ich nahnali do lietadla do Kuala Terengganu. Z mesta je to sem autobusom asi 35km, no oni tuto cestu isli 5hodin. Ale oplatilo sa. Prisli akurat na obed. Svedske stoly od vymyslu sveta, laka to ochutnat z kazdeho-rozne druhy susi, ryba, plody mora, jahnacina, kuracina, hovadzina, cestoviny pripravovane podla zelania priamo pred ocami, rozne druhy ovocia, torty, zakusky, cokoladova fontana na ovocie, zmrzlina, dzusy, kava, caj… Clovek tu veru neschudne. Po obede si isli vybalit veci na hotel, trosku oddychnut a hned ku konom. Prekvapil ma ich plan. Myslela som, ze budu oddychovat, plavat v mori a nicnerobit. Chvilu to trva, kym sa clovek vyrovna s casovym posunom. No oni si pripravili 3dnovy vylet do hlavneho mesta a vyrazaju zajtra skoro rano. Ich zazitky isto budu stat zato. Ujo Hilmi ostal s nami. Chce byt pri konoch. Pocka na nas na plazi, chce vidiet kobyly plavat. Medina na Ferasove kratke prehovaranie vstupi do mora. Pred vlnou sa snazi uskocit, ale coskoro zisti, ze jej to neublizi a uz sa spliecha po brucho vo vode. Ovoniava, napije sa, nechuti jej. Ponori ale do vody pysky a spliecha na vsetky strany. Ked to vidi Nazira, pomaly ide aj ona. Pred prvymi vlnami cuva, no potom si zvykne. Brodi sa hlbsie. Ponara nozdry, pohadzuje hlavou a potom ponori pod vodu celu hlavu! A s pozitkom znova! “Ponorka”, smeje sa ujo, ”daj pozor, aby sa ti nestratila v mori”. “Odsedlame” vravi Feras a uz ide na breh. Zhodi sedlo a tak ako je, v rajtkach, tricku a ponozkach skoci na Medinu a podme do hlbky. Nase kobyly nikdy v zivote neplavali. Bohuzial sme v Benadikovej tuto moznost nemali. Medine sa to paci. Mohutnymi zabermi nesie Ferasa popri brehu. Ten si nasiel novy sposob. Pomaly sa z nej zosmykne dozadu, chyti sa chvosta a necha sa tahat az na breh ( fotky zverejnime po navrate). Kobyly fucia, ale zjavne su spokojne. “Nadnes stacilo. Je to lepsie ako 10km cval” vravi Feras. Ujo stoji na plazi a vsetko sleduje. “U nas sa vravi, ze na konoch prenasledovali do mora lode. Iste, len par metrov, teraz tomu verim.” zaspomina si. Mokri od hlavy po paty, ale spokojni sa vraciame naspat. Kobylam pri plavani zjavne vytravilo. Cestou naspat si utrhavaju trsy suchej travy, ktoru si doteraz vobec nevsimali a spokojne ju prezuvaju. O dva dni nas caka nocny trening...

29. októbra 2008 (..Katka o prvom dni v Malajzii):Casovy posun. Rano vstaneme o 6.30 dolamani (na Slovensku je hlboka polnoc), naranajkujeme sa, netrpezlivo pockame na odvoz zabezpeceny kyvadlovou dopravou a uhaname do mastale. Uhaname doslova, lebo auta tu jazdia bez akehokolvek respektovania dopravnych predpisov. Mastale otvaraju o 7.00. Areal je rozdeleny na karantenne zony. Aj Europa ma dve mastale Europa 1 a Europa 2, kde mame kone my, madari, nemci, rusi, holandania, svajciari, rakusania, svedi a nori. Nase kobyly su hned na kraji. Spokojne na nas pozeraju cez okraj boxu. Spadne nam kamen zo srdca. Pripravime im ovos s prislusnymi doplnkami od firmy TRM nasho sponzora. V lietadle dostali len seno, preto ovos zhltnu mihnutim oka. Boxy su priestranne, vystlane bezprasnymi borovicovymi hoblinami. Steny mastale su tvorene sietkami proti hmyzu, dvere su dvojite. Zoberieme kobyly na prechadzku na ruke. Na kazdej ohlavke musia mat pripevnene prislusne cislo, a my musime mat na sebe vesty s tym istym cislom. Bez tohto nesmieme opustit areal mastale. Vonku mozeme ist len po trati vyznacenej zelenymi vlajockami. Kazda karantenna zona ma inu farbu, inu trat tak, aby sa jednotlive zony nestretavali ani v treningu. Teplota je 27stupnov, vlhkost 85%. Piesocny povrch, zvacsa udupany, na niektorych miestach hlbsi. Okolo dzungla, zvuky vtakov a opic nenechavaju nase kobyly kludne. Poskakuju, pocuvaju a snazia sa otocit smer mastal, kde to uz predsa len poznaju. Asi po kilometri vedie trat popri domorodych chajdickach, z ktorych vybehuju deti a kricia na nas Hello. S usmevom im odpovedame, co ich este viac posmeli a dookola vykrikuju hello, hello. No ked im Feras ponukne cukriky tic-tac, s usmevom odmietnu. Vraciame sa do mastale. O 12 obed v hoteli. O druhej naspat ku konom. Tentokrat ich berieme pod sedlo. Nas treningovy okruh ma 10km, dnes nam ale stacia 4km, krok, par metrov klus. Do siestej musia byt vsetky kone v mastali. Zacinaju lietat moskyty. My mozeme ostat v mastali do 19, potom je az do siedmej rano zavreta. Po jazde kobyly okupeme a dame do malych vybehov. Trava je tu kratka, pripomina rastuce seno a nase kobyly si ju, rozmaznane stavnatou travou doma, zatial nevsimaju Pripravime boxy, krmivo, seno. Dostaneme len cierny ovos, biely sa vraj minul. Medine je to jedno, zozerie vsetko do posledneho zrnka. Nazira ohrnie nosom a da si radsej seno. Dame jej teda trosku zmesi Endurix a dufame, ze zajtra dostaneme aj biely ovos. Spat ideme o pol deviatej. V noci sa zobudime spoteni, mokri. Prikryti sme len plachtou, napriek tomu je tu skutocne teplo. Pustime si klimu, aj ked sa nam to velmi nepaci a spime tvrdo az do rana. O pol osmej sme uz pri konoch. Teplota v mastali je 24stupnov, vlhkost 92%. Kobyly su spotene najma na hlave. Nad kazdym boxom sa naplno kruti ventilator. Feras na to chvilu pozera, ale nepovie nic. Lahka jazda, osprchovat kone a o 12 ich kvoli silnemu slnku dame z vybehov do boxu, napriek tomu, ze este celkom nevyschli. Feras znova pozera na ventilatory. Potom podide k Medine a prechadza jej rukou po chrbte. “ Co je?” pytam sa. “ Je na chrbte studena. Ten ventilator nie je najlepsi pre vlhkeho kona” Neisto sa rozhliadam po mastali. Nad kazdym boxom ventilator naplno. Suchy, mokry kon, vsetko jedno. Niet divu, v tomto teple je studeny zavan ulava. Ale je to dobre aj pre mokreho kona, ktory stoji a ani sa nema kam skryt? Poziadame organizatora, nech ventilator vypne. Podivi sa, ale urobi to. Teraz po tyzdni pobytu tu vieme, ze sme urobili dobre. Stupen krutenia si regulujeme podla potreby. Po tom, ako jeden z koni nemohol poriadne chodit kvoli bolavemu chrbtu a vypli mu ventilator a prikryli ho dekou, si z Ferasa beru priklad aj niektori dalsi jazdci. Kobyly sa zatial drzia dobre. Tazsi trening nas este len caka.

28. októbra 2008 (..Katka o ceste na MS):Vstavame o 1hod 30min 21.10. Skontrolujeme v privesnom voziku kobyly a vyrazime z primestskej stvrte Amsterdamu,kde sme na noc zaparkovali, tych poslednych 8km na letisko. Mame za sebou 1600km, s dvojdnovou prestavkou v Nemecku, kde kobyly 2 noci spali na pevnej zemi a potom naspat do vozika. Na letisko sme prisli presne o druhej. Odovzdame pasy koni a zdravotne certifikaty a cakame na nakladanie. Vonku leje, auta s privesnymi vozikmi su po tri vpustane do haly. Tu su pripravene kovove boxy pre 3 kone. Sirka jedneho boxu 60cm, dlzka akurat od hrude po zadok, aby bol pocas letu znemozneny akykolvek pohyb kona. Kupodivu kone do boxov nastupuju s doverou, dvere za nimi sa ihned zavru, hlavy strcia do ulicky boxu, kde maju zavesene sietky so senom. Boxy sa zo vsetkych stran zaplachtuju, takze kone envidia uz nic a vysokozdvizne voziky ich na kolieskach tahaju k lietadlu pristavenemu hned pri vchode do haly. Na palube stravia 12hod s jednou povinnou prestavkou bez vykladania. A uz sme na rade my. Prvu nakladame Naziru, ktora sa z boxu pokusi vycuvat, ale pracovnici prepravnej spolocnosti Peden Bloodstock su nekompromisni a rychlo za nou zavru dvere. Ked vedla nej s kludom nastupi Medina, obe su spokojne. Cestuju v boxe s konom Petera Baumanna – Magnumom 68- ktory tentokrat preteka pod ruskou vlajkou. Medina od neho dostane vychovny hryzanec do nosa a uz su zaplachtovani a my ich stracame z dohladu. Ich prvy let. Nase velke obavy. Organizatori nam trikrat prekladali odchod, na poslednu chvilu sme sa dozvedeli, kedy letia no nam sa letenky podarilo zohnat uz len na spoj, ktory bude v Malajzii o 24hod neskor ako kone. Organizatori slubili, ze sa postaraju, ale prvy let je prvy let. Niektore kone to znasaju dost zle a po prilete musia ist na kliniku, dostat infuzie a ostat pod dohladom. Vraciame sa skruseni do auta dospat tych par hodin do rana a pojdeme hladat parkovisko na prives. Na letisku pytaju 300eur na mesiac. Ferasa vedie intuicia. Vraciame sa na miesto, kde sme parkovali v noci. Je to par uliciek s rodinnymi domami nedaleko centra Amsterdamu. Vecer sa pri nas pristavili 2 asi 12r.dievcata v rajtkach na bicykloch-poniky vraj nechali doma. Obdivuju nase kobyly, ale s ich lamanou anglictinou sme si s nimi velmi nepokecali. Feras nas vedie pomedzi domceky “Urcite nam v niektorom dvore dovolia zaparkovat” nadejal sa. No stvrt je ako vymreta. O pol piatej zufali a hladni zastaneme pri malych potravinach a rozmyslame co dalej. Vtedy sa znova objavia tie 2 dievcata. Tentokrat na ponikoch. Pytali sa na nase kone. Vysvetlili sme im rukami nohami situaciu a zacala medzi nimi burliva debata. Par telefonatov a pokynuli nam, aby sme ich nasledovali. Poniky cvalali po chodniku, po travniku, pomedzi domy a zaviedli nas pred branu, okolo ktorej sme ten den isli uz aspon 3krat. Privital nas otec jedneho z dievcat-obchodnik s kvetmi- a ponukol nam, ze si auto mozeme nechat unho vo dvore. 2hod do odletu! Mali sme stastie. Dalsie prijemne prekvapenie, ked nam Mr.John ponukne na letisko odvoz a da nam telefonne cislo, aby sme mu po navrate zavolali z letiska, ze po nas pride. Boli sme mu naozaj vdacni. O 24 hod neskor (casovy posun +6hod a 5hod prestavka v Kuala Lumpur) sme vystupili na letisku v Kuala Terengganu, kde na nas cakal uvitaci vybor. Ovali nas horucava, ktora panuje vonku, ale nas sprievod nas uz usadza v klimatizovanom taxiku a vezie 30km rovno do hotela. Je streda 22.10. 21.hod. Nasa prva otazka “Mozeme este dnes vidiet kone?” sa docka odpovede “ Bohuzial stajne su dnes uz zavrete. Pojdete zajtra. Dobru noc” S tymito slovami nas nechaju na hotelovej izbe a s tazkymi myslienkami zaspavame.

27. októbra 2008: Kobyly Medina a Nazira sú po dlhej ceste v poriadku a postupne sa oboznamujú s terénom a klímou v mieste konania - východné pobrežie Malajzie. Absolvovali prvé tréningy na pláži. Ich jazdci Katka a Feras sú ubytovaní v hoteli 4 km od stajní - dopravu medzi hotelom a stajňami zabezpečuje organizátor. Teplota je naozaj tropická - včera večer mali v stajni 29 C a vlhkosť 81%. Dnes sa boli s koňmi kúpať v mori. http://www.endurance.net/2008WEC/ sa denne dopĺňa novými fotkami .

26. októbra 2008:http://www.endurance.net/2008WEC/ okrem iného tam nájdete aj fotky Katky a Ferasa z trate (zelená zóna) a welcome party, mapy tratí, foto lietadlového kontajnera pre kone,..

20. októbra 2008: O 7,OO ráno vzlietlo z amsterdamského letiska nákladné lietadlo plné špičkových vytrvalostných koní pripravených postaviť sa na trať Majstrovstiev sveta 2008 v ďalekej Malajzii. Medzi nimi nechýbali kone slovenskej reprezentácie - kobyly Medina a Nazira zo stajne rodiny Boulbolovcov. Ich jazdci - Feras Boulbol a Katarína Šafranová - ich nasledovali ešte v ten istý deň letom o 21,00. Celkovo do Malajzie smerovalo 9 nákladných lietadiel s koňmi. Len 4 lety boli priame- po jednom z Nového Zélandu, z Austrálie a zo Spojených arabských emirátov a 6 lietadiel z Holandska (Amsterdam). Kone zo Severnej a Južnej Ameriky leteli cez Amsterdam. Po príchode do miesta konania,Terengganu, už slovenskí jazdci našli svoje kone zaopatrené v boxoch. Keďže letom, ktorý im priradil organizátor dorazili o 10 hodín neskôr ako kone, postarali sa im o ne ich holandskí známi,taktiež účastníci MS, ktorí na miesto konania dorazili skorším letom. Kone let absolvovali v poriadku.Ostatní ľudia z tímov oboch koní (podkoniari, veterinárka, vedúci ekipy...) za nimi priletia v utorok, 28. októbra. Ďalšie informácie a zaujímavosti z diania na MS budeme uverejňovať postupne v tomto denníčku,podľa toho, ako sa k nám dostanú. Držíme palce!